Difference between revisions of "Central Europe as arthistorical phenomenon"

From Monoskop
Jump to navigation Jump to search
 
(2 intermediate revisions by the same user not shown)
Line 1: Line 1:
from [[Tomáš Štrauss]]
+
from [[Tomáš Štrauss]], 1995
  
 
# Na rozdiel od západo- aj východoeurópskeho umenia sa cieľ snaženia u stredoeurópanov obmedzuje na skutočnosť obrazu. Relatívne konkrétnych vizionárov z Mníchova, Prahy, Krakova, Viedne alebo Budapešti vzrušovala predovšetkým nová optika videnia, maximálne ešte "vnútorná predstava" (Kandinského "duchovno v umení"), nie však už všeobsiahla architektúra, sociológia a extrovertnosť životnej a tvorivej podoby nasledovníkov Mondriana, Maleviča a Tatlina. Spätné pôsobenie umenia, t.j. pretvorenie reality, nie je perspektívou stredoeurópanov.  
 
# Na rozdiel od západo- aj východoeurópskeho umenia sa cieľ snaženia u stredoeurópanov obmedzuje na skutočnosť obrazu. Relatívne konkrétnych vizionárov z Mníchova, Prahy, Krakova, Viedne alebo Budapešti vzrušovala predovšetkým nová optika videnia, maximálne ešte "vnútorná predstava" (Kandinského "duchovno v umení"), nie však už všeobsiahla architektúra, sociológia a extrovertnosť životnej a tvorivej podoby nasledovníkov Mondriana, Maleviča a Tatlina. Spätné pôsobenie umenia, t.j. pretvorenie reality, nie je perspektívou stredoeurópanov.  
Line 6: Line 6:
 
# Namiesto kolektívnej vôle avantgardistov stojí v centre umeleckej praxe "medzieurópanov" vždy len jednotlivé indivíduum, pričom jeho "odcudzenie" - v zmysle Nietzscheho a Schopenhauera - ponúka možnosť odmietnuť všetky banálnosti (triviálnosti) súčasného života a kultúry. Individualizmus patrí pravdepodobne k základom moderny vôbec. Zatiaľ čo však západný alebo východný avantgardista sa len ťažko vyrovnáva s pozíciou osamotenosti, vnímajúc ju ako prechodné nedorozumenie a dúfa v harmonické stretnutie so spoločnosťou, znie stredoeurópske "proti všetkým" zarputilo, principiálne a definitívne. / Hlavný hrdina románu Stanislawa Ignacy Witkiewicza ''Pozegnanie jesenie'' vydaného v roku 1927, ktorý nesie isté autobiografické črty, je zavraždený práve rukou sfanatizovaného idealistu, ktorý to "myslí dobre". Neúprosný poľský ironik civilizácie, porovnateľný hádam len s Antoniom Artaudom (U. Czartoryska), tu predpovedá svoju smrť na úteku pred nacistami a boľševikmi v septembri 1939, čo sa aj skutočne stalo.
 
# Namiesto kolektívnej vôle avantgardistov stojí v centre umeleckej praxe "medzieurópanov" vždy len jednotlivé indivíduum, pričom jeho "odcudzenie" - v zmysle Nietzscheho a Schopenhauera - ponúka možnosť odmietnuť všetky banálnosti (triviálnosti) súčasného života a kultúry. Individualizmus patrí pravdepodobne k základom moderny vôbec. Zatiaľ čo však západný alebo východný avantgardista sa len ťažko vyrovnáva s pozíciou osamotenosti, vnímajúc ju ako prechodné nedorozumenie a dúfa v harmonické stretnutie so spoločnosťou, znie stredoeurópske "proti všetkým" zarputilo, principiálne a definitívne. / Hlavný hrdina románu Stanislawa Ignacy Witkiewicza ''Pozegnanie jesenie'' vydaného v roku 1927, ktorý nesie isté autobiografické črty, je zavraždený práve rukou sfanatizovaného idealistu, ktorý to "myslí dobre". Neúprosný poľský ironik civilizácie, porovnateľný hádam len s Antoniom Artaudom (U. Czartoryska), tu predpovedá svoju smrť na úteku pred nacistami a boľševikmi v septembri 1939, čo sa aj skutočne stalo.
 
# Stredoeurópanov pohľad na svet je teda na rozdiel od historického optimizmu a civilizačného mesianizmu Francúzov, Talianov a Rusov (neskôr potom aj Američanov) zásadne zakalený. Groteskné, hrozivé, bizarné a morbídne sa s obľubou používa ako prostriedok sebavyjadrenia. Nielen spoločnosť, ale aj kritické zrkadlo, t.j. samotné umenie, je v predstavách anarchistov od brehov Dunaja, Isaru a Vltavy panoptikom bláznov, ktoré možno opísať len pomocou sadisticky pôsobiacich psychoanalytických prostriedkov. Viedenčan Alois Riegel označil už v roku 1928 "náladu" za skutočný obsah moderného umenia.
 
# Stredoeurópanov pohľad na svet je teda na rozdiel od historického optimizmu a civilizačného mesianizmu Francúzov, Talianov a Rusov (neskôr potom aj Američanov) zásadne zakalený. Groteskné, hrozivé, bizarné a morbídne sa s obľubou používa ako prostriedok sebavyjadrenia. Nielen spoločnosť, ale aj kritické zrkadlo, t.j. samotné umenie, je v predstavách anarchistov od brehov Dunaja, Isaru a Vltavy panoptikom bláznov, ktoré možno opísať len pomocou sadisticky pôsobiacich psychoanalytických prostriedkov. Viedenčan Alois Riegel označil už v roku 1928 "náladu" za skutočný obsah moderného umenia.
 +
# Zatiaľ čo západní aj východní avantgardisti chápu umenie v zmysle Hegla ako istý spôsob stelesnenia konečne nájdenej, teda definitívnej a absolútnej pravdy, má umelecká kultúra vo formuláciách stredoeurópanov vždy len procesný charakter. F.Kupka: "V umení nie je nikdy vyslovené posledné slovo. Umelecké dielo je v podstate vytvorené len na to, aby inšpirovalo ďalšie." Základňu univerzalizmu stredoeurópskeho umenia nevytvára takto kompatibilita hotových foriem, lež kompatibilita ideí, predstáv a emócií, kompatibilita spoločného osudu.
 +
# Ak sa prvý "náhodný" modernista Maďarska Tivadar Kosztka-Csontváry v zmysle práve povedaného cíti doma v období Mojžišovom a pozoruje svet z perspektívy šesť tisíc rokov starého libanonského cédra, je potom pochopiteľné, že Rafael alebo autor kresieb z Altamíry sú potom vnímaní ako súčasníci. Ak je už život v dejinách umenia svedectvom dejinného vytesnenia stredoeurópanov z fakticky existujúceho, tak je programová negácia dejín umenia jasným poznávacím znamením avantgárd práve v stredoeurópskom priestore. Ako už poznamenal Milan Kundera na adresu "krásnej" literatúry, tzv. postmoderna nemohla vzniknúť nikde inde, len v zmiznutom kráľovstve stredu.
 +
# Existencia protirečení - aj vyhrotených protirečení typu dvoch pólov - patrí v praxi stredoeurópanov k vlastným pohonným silám ich umeleckej kultúry. Na rozdiel od partikularizmu a nároku na absolútnu pravdu, zvlášť v ruskom a nemeckom myslení, zahrňuje stredoeurópska štylistika  nielen z núdze, ale takpovediac z princípu - toleranciu alebo vzájomné uznanie oprávnenosti rôznych pohľadov na svet. /  Zatiaľčo Arnold Schoenberg tu hovorí o "emancipácii disonancií", vidí Lajos Kassák navrstvovanie kontrastov ako dialektický zákon, ktorý vznikol z historickej nevyhnutnosti podporiť všetko nové (''Zničte, aby ste mohli stavať!''). Karel Teige chápe polaritu ako funkčne a psychologicky podmienenú nevyhnutnosť. ''Po šiestich dňoch práce je krásou siedmeho dňa doména duše'', znie posolstvo tohto iste trocha zvláštneho "konštruktivistu" z Prahy. / V psychoanalytickom zmysle napĺňa porozumenie pre pluralitu štýlov a súčasnosť protikladov prahnutie po zohľadnení do úzadia zatlačeného "alter-ega". Potom, čo Alfons Mucha vo svojom štylistickom synkretizme dobyl pre parížsky Jugendstil keltské, byzantské, japonské a iné ornamentálnosti, vracia sa v medzivojnovom období nazad k národnej rétorike svojho Slovanského eposu (1914-1935).
 +
# Muchov obrat od svetoobčianstva k tradičnému vlasteneckému programu je pritom symptomatický. Priznanie sa k dejinám umenia je rozhodujúcim spôsobom ovplyvňované nadosobným bazírovaním na uznaní vlastných koreňov inými. Zatiaľ čo si tí etablovaní západniari už môžu dovoliť veľkorysý internacionalizmus, má moderna v strednej Európe ešte prevažne lokálne a partikulárne črty. Anonymné ľudové umenie a hlásenie sa k špecifickým vlastným koreňom (v mnohých prípadoch aj fabulovanie vlastnej histórie, ktorá akosi zatiaľ neexistuje) dodáva jednotlivým národným umeleckým smerom ich hrdosť a programové národné sebavedomie. / V krízových momentoch, napríklad pri vypuknutí prvej svetovej vojny, dávajú tieto novovzniknuté národné umelecké školy (napríklad futuristi v Taliansku a Rusku, nemeckí expresionisti, secesionisti z okolia Viedne, Krakova a Budapešti) prednosť na náš vkus vari až príliš agresívnym a partikulárne nacionalistickým tónom. / Ak niekto pri vyslovení týchto myšlienok spontánne pomyslí na aktuálne udalosti v bývalej Juhoslávii, dáva za pravdu tradičným a zároveň aj najnovším trendom v dejinách kultúry východo-strednej Európy.
 +
# Postmoderna vrhá takto na našu súčasnosť svoj dlhý tieň. Prekvapujúco sa dnes nestala aktuálnou nami tak očakávaná utópia o nachádzajúcom internacionalizme a veľkorysom racionalizme, rozprestierajúcom sa tolerantne cez všetky hranice, ale naopak, bojový partikularizmus jednotlivých národných kultúr odkiaľsi z čias pred prvou svetovou vojnou. Pražskí kolegovia okolo Tomáša Vlčka prezentovali prednedávnom vo Viedni a v Kasseli podnentú panorámu českej moderny 1890-1918. Jej názov ''Pominulá budúcnosť'' osvetľuje lepšie ako čokoľvek iné rozporuplnosť súčasnej situácie.

Latest revision as of 16:22, 3 July 2008

from Tomáš Štrauss, 1995

  1. Na rozdiel od západo- aj východoeurópskeho umenia sa cieľ snaženia u stredoeurópanov obmedzuje na skutočnosť obrazu. Relatívne konkrétnych vizionárov z Mníchova, Prahy, Krakova, Viedne alebo Budapešti vzrušovala predovšetkým nová optika videnia, maximálne ešte "vnútorná predstava" (Kandinského "duchovno v umení"), nie však už všeobsiahla architektúra, sociológia a extrovertnosť životnej a tvorivej podoby nasledovníkov Mondriana, Maleviča a Tatlina. Spätné pôsobenie umenia, t.j. pretvorenie reality, nie je perspektívou stredoeurópanov.
  2. Táto je predovšetkým konkrétna. Obraz je práve a len tým, čo názorne vyvoláva, proklamujú poľkskí unisti. Pri zavrhnutí Maleviča a ruských konštruktivistov, z dielne ktorých pôvodne lodžskí inovátori pochádzajú, odmieta Wladyslav Strzeminski každý transcendentálny a metafyzický význam maliarstva. Fundamentálni skeptici z druhej generácie konkretistov (popri Strzeminskom a Stazewskom napríklad van Doesburg a Huszar, Schwitters a Dexel, Bortnyik, Moholy-Nagy a Péri, Klek a Fulla, rovnako ako Čech Pešánek alebo dokonca Preissig) sa pri hľadaní dokonalosti pokúšajú eliminovať všetko imaginárne a nevysvetliteľné. / Sebevzťažnosť tvorby, ktorou vysvetľujú unisti alebo bauhausisti z Dessau objektivizáciu úžitkových metód, otvára umeniu po roku 1945 nové cesty. Umenie je umenie - a všetko ostatné je všetkým ostatným. Umenie je to, čo nie je neumením, proklamuje Američan Ad Reinhardt. Ak tu však chceme naznačiť akúsi priamu vývojovú líniu napríklad k Richardovi Paulovi Lohsemu a k systematickému a seriálovému umeniu súčasnosti, se na zlej ceste. Estetika stredoeurópanov nie je totiž nikdy absolútna ani dôsledná. Ťažko si ju preto možno brať za program. / Architektonické kompozície Strzeminského z rokov 1924-1929 podobne ako napríklad Kassákova "obrazová architektúra" alebo Holzelova umelecká pedagogika v južnom Nemecku nechávajú otvorené najmenej jedny, ak nie viaceré dvere. Ruku typického stredoeurópskeho umelca nevedie nemenný vzťah čísel, tá či oná absolútna idea a program, lež ľudská úvaha, intuícia a momentálne rozhodnutie. Byť jedinečným a "ľudským" znamená byť istým spôsobom nedôsledný. No a čo? Dejiny nás už nie raz poučili: radšej takto ako inak.
  3. V zmysle symbolizmu, ktorý desaťročia vytváral skutočnú živnú pôdu pre strednú Európu, je tu realita obrazu (jeho vízia, posolstvo), nie niečím absolútnym a "čistým", ale vždy čímsi komplexným a spojeným. Dobovo podmienená inšpirácia v náboženstve, vedách (ešte lepšie: v pavedách) ako aj v literárnom, hudobnom a iných kulúrno-dejinných kontextoch, "vyhnaných" z náboženstva, filozofie a z rigoróznej estetiky, patrí v našich provinčných končinách k pôvodným inšpiračným zdrojom výtvarného umenia.
  4. Namiesto kolektívnej vôle avantgardistov stojí v centre umeleckej praxe "medzieurópanov" vždy len jednotlivé indivíduum, pričom jeho "odcudzenie" - v zmysle Nietzscheho a Schopenhauera - ponúka možnosť odmietnuť všetky banálnosti (triviálnosti) súčasného života a kultúry. Individualizmus patrí pravdepodobne k základom moderny vôbec. Zatiaľ čo však západný alebo východný avantgardista sa len ťažko vyrovnáva s pozíciou osamotenosti, vnímajúc ju ako prechodné nedorozumenie a dúfa v harmonické stretnutie so spoločnosťou, znie stredoeurópske "proti všetkým" zarputilo, principiálne a definitívne. / Hlavný hrdina románu Stanislawa Ignacy Witkiewicza Pozegnanie jesenie vydaného v roku 1927, ktorý nesie isté autobiografické črty, je zavraždený práve rukou sfanatizovaného idealistu, ktorý to "myslí dobre". Neúprosný poľský ironik civilizácie, porovnateľný hádam len s Antoniom Artaudom (U. Czartoryska), tu predpovedá svoju smrť na úteku pred nacistami a boľševikmi v septembri 1939, čo sa aj skutočne stalo.
  5. Stredoeurópanov pohľad na svet je teda na rozdiel od historického optimizmu a civilizačného mesianizmu Francúzov, Talianov a Rusov (neskôr potom aj Američanov) zásadne zakalený. Groteskné, hrozivé, bizarné a morbídne sa s obľubou používa ako prostriedok sebavyjadrenia. Nielen spoločnosť, ale aj kritické zrkadlo, t.j. samotné umenie, je v predstavách anarchistov od brehov Dunaja, Isaru a Vltavy panoptikom bláznov, ktoré možno opísať len pomocou sadisticky pôsobiacich psychoanalytických prostriedkov. Viedenčan Alois Riegel označil už v roku 1928 "náladu" za skutočný obsah moderného umenia.
  6. Zatiaľ čo západní aj východní avantgardisti chápu umenie v zmysle Hegla ako istý spôsob stelesnenia konečne nájdenej, teda definitívnej a absolútnej pravdy, má umelecká kultúra vo formuláciách stredoeurópanov vždy len procesný charakter. F.Kupka: "V umení nie je nikdy vyslovené posledné slovo. Umelecké dielo je v podstate vytvorené len na to, aby inšpirovalo ďalšie." Základňu univerzalizmu stredoeurópskeho umenia nevytvára takto kompatibilita hotových foriem, lež kompatibilita ideí, predstáv a emócií, kompatibilita spoločného osudu.
  7. Ak sa prvý "náhodný" modernista Maďarska Tivadar Kosztka-Csontváry v zmysle práve povedaného cíti doma v období Mojžišovom a pozoruje svet z perspektívy šesť tisíc rokov starého libanonského cédra, je potom pochopiteľné, že Rafael alebo autor kresieb z Altamíry sú potom vnímaní ako súčasníci. Ak je už život v dejinách umenia svedectvom dejinného vytesnenia stredoeurópanov z fakticky existujúceho, tak je programová negácia dejín umenia jasným poznávacím znamením avantgárd práve v stredoeurópskom priestore. Ako už poznamenal Milan Kundera na adresu "krásnej" literatúry, tzv. postmoderna nemohla vzniknúť nikde inde, len v zmiznutom kráľovstve stredu.
  8. Existencia protirečení - aj vyhrotených protirečení typu dvoch pólov - patrí v praxi stredoeurópanov k vlastným pohonným silám ich umeleckej kultúry. Na rozdiel od partikularizmu a nároku na absolútnu pravdu, zvlášť v ruskom a nemeckom myslení, zahrňuje stredoeurópska štylistika nielen z núdze, ale takpovediac z princípu - toleranciu alebo vzájomné uznanie oprávnenosti rôznych pohľadov na svet. / Zatiaľčo Arnold Schoenberg tu hovorí o "emancipácii disonancií", vidí Lajos Kassák navrstvovanie kontrastov ako dialektický zákon, ktorý vznikol z historickej nevyhnutnosti podporiť všetko nové (Zničte, aby ste mohli stavať!). Karel Teige chápe polaritu ako funkčne a psychologicky podmienenú nevyhnutnosť. Po šiestich dňoch práce je krásou siedmeho dňa doména duše, znie posolstvo tohto iste trocha zvláštneho "konštruktivistu" z Prahy. / V psychoanalytickom zmysle napĺňa porozumenie pre pluralitu štýlov a súčasnosť protikladov prahnutie po zohľadnení do úzadia zatlačeného "alter-ega". Potom, čo Alfons Mucha vo svojom štylistickom synkretizme dobyl pre parížsky Jugendstil keltské, byzantské, japonské a iné ornamentálnosti, vracia sa v medzivojnovom období nazad k národnej rétorike svojho Slovanského eposu (1914-1935).
  9. Muchov obrat od svetoobčianstva k tradičnému vlasteneckému programu je pritom symptomatický. Priznanie sa k dejinám umenia je rozhodujúcim spôsobom ovplyvňované nadosobným bazírovaním na uznaní vlastných koreňov inými. Zatiaľ čo si tí etablovaní západniari už môžu dovoliť veľkorysý internacionalizmus, má moderna v strednej Európe ešte prevažne lokálne a partikulárne črty. Anonymné ľudové umenie a hlásenie sa k špecifickým vlastným koreňom (v mnohých prípadoch aj fabulovanie vlastnej histórie, ktorá akosi zatiaľ neexistuje) dodáva jednotlivým národným umeleckým smerom ich hrdosť a programové národné sebavedomie. / V krízových momentoch, napríklad pri vypuknutí prvej svetovej vojny, dávajú tieto novovzniknuté národné umelecké školy (napríklad futuristi v Taliansku a Rusku, nemeckí expresionisti, secesionisti z okolia Viedne, Krakova a Budapešti) prednosť na náš vkus vari až príliš agresívnym a partikulárne nacionalistickým tónom. / Ak niekto pri vyslovení týchto myšlienok spontánne pomyslí na aktuálne udalosti v bývalej Juhoslávii, dáva za pravdu tradičným a zároveň aj najnovším trendom v dejinách kultúry východo-strednej Európy.
  10. Postmoderna vrhá takto na našu súčasnosť svoj dlhý tieň. Prekvapujúco sa dnes nestala aktuálnou nami tak očakávaná utópia o nachádzajúcom internacionalizme a veľkorysom racionalizme, rozprestierajúcom sa tolerantne cez všetky hranice, ale naopak, bojový partikularizmus jednotlivých národných kultúr odkiaľsi z čias pred prvou svetovou vojnou. Pražskí kolegovia okolo Tomáša Vlčka prezentovali prednedávnom vo Viedni a v Kasseli podnentú panorámu českej moderny 1890-1918. Jej názov Pominulá budúcnosť osvetľuje lepšie ako čokoľvek iné rozporuplnosť súčasnej situácie.