Nové technológie v slovenskom umení alebo vyhoďme sa z kola von
Michal Murin
Nové technológie v slovenskom umení alebo Vyhoďme sa z kola von
S novými technológiami v slovenskom umení je to ako s antickými a románskymi pamiatkami na našom území. Sem tam nachádzame nejaké pazvyšky v zemi, sem tam nájdeme niečo zamurované alebo niečo vykopané “originálne” znovupostavíme. Teda nedá sa povedať, že by na Slovensku používanie nových technológií nebolo, ale je toho tak málo, že o ňom v Linzi radšej nehovoríme, podobne ako nehovoríme o Rusovciach v Ríme. Z nášho uvažovania o najnovších technológiách je vhodné vypustiť video techniku, ktorej začiatky spadajú do konca 60. rokov a v umeleckej branži sa objavujú koncom 70. rokov, čo malo za následok napr. vznik televíznej stanice MTV. Videoart je v istom zmysle pokračovateľom experimentálneho filmu, pomocou ktorého umelci spoznávali a projektovali skôr seba, svoje telo a svoje myslenie, než nejaký životný príbeh. Videoart spolu s videoinštaláciou zaznamenáva svoju masmedializovanú kulmináciu v 90. rokoch na retrospektívach umelcov, ktorých začiatky spadajú o dvadsať rokov dozadu, čo oslovuje aj mladých tvorcov snažiacich sa na konci tisícročia nájsť svoju identitu. Počítačovej grafike na bazálnej úrovni v intenciách svojej tvorby sa venovala celá plejáda slovenských autorov. Spomínajú sa v sumarizačnom výskumnom projekte M. Šperku, ktorý o.i. organizoval prvú mailartovú výstavu počítačovej grafiky v tom istom roku, keď na festivale ARS ELECTRONICA (ďalej AE) nahradila súťažnú sekciu počítačovej grafiky sekcia internetovských produktov. Ten istý organizátor pripravil v roku 1994 sympózium s laserovou technikou a v roku 1997 v Galérii mesta Bratislavy predstavil dokonca produkty virtuálnej reality, ktorá prežívala svoj najväčší boom na festivale AE v rokoch 1990 až 1993. Z autorov, ktorí používajú nové technológie, vyniká R. Gálovský so svojimi počítačovými animáciami a prvou realizovanou autorskou virtuálnou realitou na Slovensku. Zo zaujímavejších projektov spomeňme ešte počítačovú videoanimáciu autoportrétu S. Filka alebo prvú slovenskú interaktívnu inštaláciu M. Boďu a J. Ďuriša z roku 1991. Technicky náročnejšie akcie boli prevažne prezentované na kontraktačných veľtrhoch ako atrakcie. Niektoré zaujímavé prvky priniesli aj autori pracujúci v oblasti reklamy a televízie v podobe počítačových animácií. To je však druhá strana mince. Umenie nových technológií potrebuje finančne náročné technológie. Niektoré pokusy presvedčiť obchodných zástupcov renomovaných firiem na Slovensku o vzájomnom symbiotickom spolužití zlyhali pre slabú návratnosť takej formy reklamého sponzoringu, ale aj všeobecne nízku akceptovanosť nových foriem umenia. To, čo bolo možné v Prahe pri organizovaní výstavy počítačového umenia Orbis Fictus alebo v Budapešti pri výstave Butterfly effect, nehovoriac už o výstave Hi-Tech/Umenie v Brne, sa jednoducho v Bratislave nepodarilo uskutočniť. Brzdiacu úlohu tu zohráva aj fakt, že centrály obchodných zastupiteľstiev renomovaných firiem počítačovej techniky, ktoré rozhodujú o sponzorovaní veľkých podujatí sú zväčša v Prahe, odkiaľ sa organizuje aj obchod pod Tatrami. Takže obracať sa na slovenských dealerov je bezpredmetné. Zdá sa, že rovnako chýba prepojenie umelcov na solventné podnikateľské prostredie (banky, oceliarne, naftové spoločnosti a pod.), v súčinnosti s ktorým sa organizujú podobné výstavy všade v zahraničí. Lenže na Slovensku to bude možné, a teraz si neodpustím vtip, až vtedy, keď počítače budú robiť “originálne” olejomaľby, najlepšie od Van Gogha alebo naivistov z Kovačice. Málokto si totiž uvedomuje tok nových technológií od vedecko-výskumných projektov vojenského priemyslu prísneho utajenia cez ich presunutie do akademickej sféry, kde sa objavuje prvé umelecké využitie. Pred hodením novej technológie na trh sa demonštruje jej použiteľnosť, ktorú sprostredkovávajú, ako ináč, opäť umelci a ich ocenenia na súťažiach. Čím väčšie možnosti masového predaja má produkt, tým známejšie umelecké osobnosti sú zapojené do jeho propagovania. Tento mechanizmus s novými technológiami na Slovensku nefunguje. Je to fakt, aj keď žalostný.
Kružnica na mape s polomerom 200 km
Z Bratislavy do Banskej Bystrice je približne toľko kilometrov ako do Žiliny alebo do rakúskeho Linzu, kde to s novými technológiami vyzerá trochu inak. Už 17-krát sa tu konal festival ARS ELECTRONICA, ktorý napriek svojej dlhoročnej kryštalizácii ešte aj v prvej polovici 90. rokov stále balansoval medzi umením a technikou. Vždy sa natískali otázky, či uvedené diela nie sú len demonštráciou alebo informačno - didaktickým sprístupnením najnovších technológií. Technológie prezentované na tomto podujatí patria medzi tie, ktoré najvyššie štátno - vojenské tímy uvoľnili pre komerčné využitie, pretože výskum pokročil natoľko, že uvedené technológie sú pre svoje pôvodné zámery de facto zastaralé. Napr. Global Position System (GPS - systém na vojenské určovanie pozície objektu kdekoľvek na Zemi s presnosťou na niekoľko metrov), ktorý bol použitý v roku 1991 vo vojne v Perzskom zálive, sa využil v projekte poštára pochodujúceho po uliciach Linzu, alebo človeka kráčajúceho po stopách biblického Mojžiša. Technika bola vo svojom koncepte dominantnejšia, a tak ako na jednej strane dáva veľké možnosti, tak na druhej strane zväzuje ruky. Jednoduché idey sú ľahko primárne konzumovateľné a fascináciu skôr spôsobuje hi-tech realizovateľnosť “fantasticko-utopických” ideí a projektov, ktoré sú príznačné skôr pre 60. a 70. roky. Časť mladých umelcov zúčastnených na festivale si v posledných rokoch uvedomuje relatívnosť novej techniky a designu a svoje najnovšie prezentácie realizuje často s low-tech aparatúrou, ale s novou ideou. Vizualizácia takých objektov a inštalácií je suburbánna, subkultúrna, v štýle indies a na rozdiel od muzeálno-koncertnej prezentácie sa realizuje v neofunkcionalistických futuro-technoprostrediach, prístavných dokoch, garážach, na oceliarenských skládkach šrotu a pod. Je to podmienené aj financiami, ktorými mladí umelci zväčša nedisponujú. AE v posledných rokoch ustúpila od muzeálnych inštalácií, ktoré pohlcujú obrovské prostriedky na prezentáciu estetizácie myšlienky, zatiaľ čo inštalácie mladých autorov prezentujú myšlienku samu. Mladí autori tak pod tlakom konvencií nemusia formálne estetizovať svoje projekty a napodiv nikomu nevadia nezakryté káble, fragmenty počítačov a podobne. Mladí umelci nepotrebujú prenášať takmer prázdne počítačové krabice a ukrývať ich pod zamatové plachty. Oni prenášajú dosky, karty a externé mechaniky, teda mozog a nie telo so šatami. Na svoje inštalácie nepoužívajú dizajnérsky boutique malomeštiackeho vkusu. Ars Electronica už dlhšiu dobu zápasí s problémom, či sú prezentované diela už (ešte) umením pretože majú často charakter konceptuálneho umenia s použitím nových technológií, čo divákov spochybňuje. Je to tenký ľad, pretože umelci, a neraz aj umeniachtiví vedci majú možnosť pracovať na nových strojoch pár rokov po ich vývoji. Do súťaže sa takto zapájajú tvorcovia rôznej úrovne, a to platí aj pre interaktívne diela. Interaktivita v umeleckom diele znamená, že divák má možnosť spoludotvárať dielo v reálnom čase a vzájomnými reakciami vytvárať nové, neopakujúce sa situácie. Interaktívne umenie poznáme odvtedy, odkedy akceptujeme aspekt “temporality” (časovosti) ako súčasť umeleckého diela - akcia, happening, improvizované hudobné alebo divadelné performance, kinetické objekty a pod. - a súčasne dávame divákovi možnosť účasti. Interaktívne a participačné umenie akceptuje tiež zapojenie počítača do siete tak, že je možné manipulovať objektom alebo dotvárať umelecké dielo na diaľku, napr. cez telesignály alebo internet. Inštalácie často používajú polohové, dotykové, zvukové a svetelné senzory alebo reagujú na myš počítača. Výstupom môže byť pohyblivý architektonický priestor, deformácia objektov, vytváranie výtvarných alebo hudobných koláží, komunikácia s umelým - arteficiálnym živočíchom (najpredávanejším interaktívnym strojom je tamaguči - elektronická hračka vyžadujúca od svojho majiteľa materskú starostlivosť) a pod. Interaktívne inštalácie a objekty boli spolu s prezentáciou virtuálnej reality vždy najzaujímavejšou časťou festivalu AE. Vyššie spomínané nebolo na Slovensku predstavené verejnosti na výstavách, hoci je o tom dobre informovaná z publicistických textov v časopisoch, hoci pozitívny prístup k novým technológiám u mladej generácie určite existuje. V poslednej dobe však na AE absentujú vizuálne zaujímavé interaktívne inštalácie, čo začiatkom 90. rokov nebolo mysliteľné. Festival pôsobí dojmom predajne počítačov, všetko sa odohráva v škatuliach a sieťach, vanie čipová atmosféra, tekuto kryštalický chlad a únava z neprirodzenej a násilnej komunikácie s dielami cez klávesnicu. Bez rozmýšľania a nejaký čas trvajúcej tvrdej práce za počítačom sa radosť z "umeleckého konceptu" nedostaví. Inak sa na to pozerajú študenti, ktorí akoby mimochodom pobehujú myšou a surfujú po voľne prístupných informáciách. Nálada sa podobá internetovým kaviarňam iba s tým rozdielom, že sa tu neprezerajú komerčné stránky. V roku 1995, po 15 rokoch existencie progresívneho, dynamického a aktuálneho podujatia AE, priniesol festival rekapituláciu vo forme CD-ROMu, ktorý v zhustenej forme dáva surferovi možnosť nahliadnuť do výstavných siení, sympoziálnych prednášok a umožňuje zhliadnuť aj dokumentárne fotografické, filmové a hudobné záznamy. Keďže knihy, ktoré sa zakaždým pri príležitosti festivalu vydávali, sa postupne rozoberajú, CD-ROM sa stáva jediným uceleným dokumentom, ktorý je na jednej strane nostalgický a na druhej strane ukazuje nastupujúcej mladej generácii primitívnosť tej technológie, ktorá bola hyperaktuálna pred pár rokmi, a teda je krátka aj z hľadiska ľudského života. Poukazuje na relatívnosť slovného spojenia “najnovšie technológie”, avízuje nutnosť byť permanentne v strehu a neustále sa prispôsobovať a surfovať z nových na najnovšie technológie a súčasne každú chvíľu očakávať ešte novšie. Ukazuje tiež neustále cirkulujúce ľudské uvažovanie o svojom okolí. Mám na mysli to, že koncepty sa vo svojej najbazálnejšej rovine často opakujú. Jediné, čo ich odlišuje, je ich “módno - aktuálna” vizualizácia a použitie nových technických realizácií. Počas existencie AE od roku 1979 podujatie poskytlo veľký priestor techno-performance, environmentom, svetelným inštaláciám, laserovým produkciám, holografii, experimentálnemu pouličnému divadlu, elektronickému divadlu a happeningom, multimediálnym produkciám, “theatrakciám” (medzi divadlom a atrakciou), videoartu, interaktívnym videoinštaláciám, zvukovým inštaláciám, zvukovým objektom, experimentálnym elektronickým hudobným nástrojom, počítačovej grafike a hudbe, a neskôr (v 90. rokoch) interaktívnemu počítačovému umeniu, virtuálnej realite, počítačovej animácii, internetu, konceptom pre web-stránky. CD-ROM je rozdelený na sekcie Umenie, Hudba, Kybernetický priestor, Performance, Pionieri elektronického umenia, Umenie v progrese, Umenie v sieťach, Multimedia, Hi-Lo-Tech, Technokultúra, Video umenie a Globálna dedina. Z uvedeného získavame len hrubú predstavu o charaktere a formách, v ktorých sa demonštrovali aktuálne otázky svojej doby v prepojení na najnovšie technické výskumy. Tie sa z ústavov a hlavne NASA projektov následne presúvajú na komerčné využitie. Po prvý raz sa tak v digitálnej podobe prezentuje bohatý archív festivalu a cez multimediálny CD - ROM opúšťa svoje ghetto a stáva sa široko prístupným.
Späť do stredu kružnice
Predchádzajúce riadky snáď vytvorili čitateľovi predstavu, čo máme na mysli, keď hovoríme o nových technológiách. V Linzi, v galérii Ars Electronica Center podobne ako v Karlsruhe, kde existuje Centrum umenia a mediálnych technológií, je nové umenie prítomné na výstavách a hlavne v médiách permanentne po celý rok. Ak sa aj niečo v súvislosti so súčasným umením, teda aj novými technológiami, videom a podobne udeje na Slovensku, stáva sa to epizodným aj vďaka nedostatočnému mediálnej podpore. Je to spôsobené aj tým, že samotní zástupcovia médií sa v probléme nevedia orientovať a vytlačia tak tieto podujatia na mediálny okraj, čo má za následok spätne nezáujem podnikateľskej sféry. Je zaujímavé, koľko je kultúrnych rubrík v médiách a v koľkých sa objavuje reflexia súčasného najaktálnejšieho umenia. Keďže médiá preberajú po škole edukačnú aktivitu a naozaj tak pôsobia, očakáva sa, že dajú priestor aj novému umeniu, čo určite neznamená opäť dať priestor tradičnej grafike, tentokrát vzniknutej už v roku 1998. Ak by sme pokračovali ďalej, asi by sme sa dostali k odbornej kritike a poprípade k vede o umení, ktorú nové technológie akosi neoslovujú. Rýchle zastarávanie techniky a programov, pominuteľnosť diel v čase, ich nematerializovaná podoba, inklinácia ku konceptuálnemu umeniu sú možno pravé dôvody nezáujmu. Ale kým v odborných kruhoch pretrváva dešpekt, zdržanlivosť alebo nezáujem o takéto formy umenia, nemôžeme očakávať od médií zázraky. Odborné kruhy by možno prejavili záujem, keby na Slovensku bolo viac umelcov, ktorí s novými médiami pracujú, a aj ich by bolo o to viac, o čo viac by ich podporila podnikateľská sféra napr. zapožičaním techniky. Kruh sa uzavrel a nebol jediný. Vyhoďme sa z kola von.
PS: Dnes, keď som dopísal tento text, sa zhodou náhod v jeden deň objavili tri članky o pojednávanej otázke. Slovenský denník Práca priniesol rozsiahlú reportáž o Ars Electronica Center v Linzi, časopis 100+1 o Centre umenia a mediálnych technológií v Karlsruhe a novovzniknutý český časopis pre film a nové média BIOGRAF (www.bio.vic.cz) priniesol reportáž z festivalu AE.
Text uverejnený v ALMANACH 1998, zborník textov o súčasnom umení, vydavateľ SCCA, Bratislava
Michal Murin mapuje nové médiá od roku 1985, v rokoch 1991 – 2004 uverejňoval recenzie AE v Linzi v časopise PROFIL – súčasného výtvarného umenia, v roku 1998 pripravil pre časopis Dimension Five hypertextový profil festivalu Ars Electronica. V roku 1999 autorsky v projekte LENGOW & HERMES (Murin + Cseres)na Slovensku ako prvý realizovali: • radioartový projekt s použitím internetového vysielania v rámmci festivalu SOUND OFF na Slovensku (Kunstradio Wien, Tiles Radio Budapest, B92 – Belehrad, Sound off – Nové Zamky) CD Sound Off 2000 • multimediálny performance DENTAL s výužitím internetoveho prenosu real video pre live performance (Bob Ostertag, Ben Patterson, Michal Murin, Jozef Cseres).
