Talks/Antropocén

Cieľom prednášky je v základných obrysoch opísať jednu z historických trajektórií, ktorou mediálna teória vytvorila priestor pre humanitné vedy pre odsun z ich silne zakorenených pozícií humanizmu. Tú budem kontrastovať s aktuálnym naratívom prírodných vied, v ktorých sa človek paradoxne dostáva do centra pozornosti - ako hlavný hýbateľ chodu planéty.

Antropocén

Pojem antropocén prvýkrát použila dvojica geológa a biológa v dvojstranovom článku pre vedecký časopis komunity zemských vedcov (earth scientists). [PIC] Jeho hlavnou tézou je, že človek sa stal dominantnou geologickou silou na Zemi, väčšou než príroda sama. V priebehu ďalších desiatich rokov sa téza diskutovala primárne v kontexte geovied, hydrológie a klimatológie, no následne rapídne nabrala na intenzite a zapúšťa sa naprieč vedou, umením a spoločenskou imagináciou.

• 

  Paul J. Crutzen, Eugene F. Stoermer, "The 'Anthropocene'", máj 2000

• 

  Kniha nemeckého environmentálneho žurnalistu Christiana Schwägerla, Menschenzeit vyšla od r. 2010 v 3 jazykoch.

• 

  Časopis The Economist, 28. máj 2011.

• 

  V berlínskom HKW prebiehal počas 2013-14 výskumný vedecko-umelecko-výstavný The Anthropocene Project. Okrem neho desiatky ďalších konferencií a výstav.

• 

  Akademický žurnál The Anthropocene Review, Sage, Apr 2014-. Zároveň od Sep 2013 vychádza u Elsevier žurnál Anthropocene, a od Dec 2013 Elementa: Science of the Anthropocene.

• 

  Knižná rada parížskeho vydavateľstva Seuil, Okt 2013-.

• 

  4-zväzková kniha Textures of the Anthropocene, Revolver Press, Okt 2014, a MIT Press, Jan 2015.

• 

  Výstava Willkommen im Anthropozän v Deutsches Museum v Mníchove, Dec 2014-Jan 2016.

V pozadí tohto záujmu pracuje skupina niekoľkých desiatok [primárne britských] geológov na formovaní odborného slovníka, výskumného rámca a zhŕňaní dôkazového materiálu pre posúdenie Medzinárodnou úniou geologických vied, ktorá má o dva-tri roky rozhodnúť, či sa nachádzame v novej zemskej epoche, v prostredí geobiochemicky radikálne odlišnom od toho, ktoré charakterizovalo holocén. Ak sa geológom podarí dohodnúť, o niekoľko rokov nebude z antropocénu na celú ďalšiu večnosť úniku. Keď sa geológovia dohodli naposledy, koncom 19. storočia na holocéne, umiestnili sa kamsi na jeho pokojný priebeh, keďže mal začať 11 tisíc rokov pred nimi. Pri datovaní antropocénu sa nejaký čas vážne debatovalo o industriálnej revolúcii a roku 1800, no čoraz širší konsenzus si získava začiatok tzv. atómového veku, datovaný k prvému testu výbuchu nukleárnej bomby v roku 1945 v Novom Mexiku, ktorého niektorí pamätníci sú dokonca stále medzi nami.

Antropocén pritom nie je iba globálne otepľovanie alebo zmena klímy v ružovom. Rozširuje záber z počasia aj na zem a oceány. Vo vede prebieha jeho výskum pod hlavičkou "earth system science" od 80-tych rokov, kedy skupiny vedcov začali raziť argument, že tieto tri dovtedy disciplinárne oddelené "sektory" sú vo svojej hĺbke plne prepojené. Nejde ich zodpovedne študovať oddelene. Škálu zmien môžeme pozorovať na rôznych miestach planéty - v ostrovoch plastu v Oceánii, dierach v ozónovej vrstve, a najnovšie napríklad v jamách na severe Sibíri - no pre identifikovanie súvislostí medzi nimi je potrebný "celostný" prístup. Ten si od vedcov vyžaduje vypracovávať modely ktoré simulujú priebeh vybraných faktorov v čase.

• 
• 
• 

  Model vedy o zemskom systéme, 1986. (zjednodušená verzia "Brethertonovho diagramu")

• 

Nikoho dnes neprekvapí, že na "antropocénickú" Zem sa človek nepozerá ako na modrú planétu z kozmu, ale ako na softvérový model, v ktorom sú zemské procesy "preložené" do algoritmov. Zábery na majestátne prejavy týchto zmien [PIC] sú pre verejnosť sprevádzané vedeckými vysvetleniami vo forme vizuálov, ktoré obvykle reprezentujú vstupné dielčie dáta do ich softvéru - [PIC] ako krivky v dvojrozmerných grafoch. Samotná disciplína "earth system science" je prezentovaná modelom pripomínajúcim softvérové moduly, medzi ktorými tečú dáta. [PIC] [PIC].

Čo vie veda povedať o situácii Zeme - a tým že je historicky legimitovaná produkovať poznanie, tak čo ako spoločnosť vieme povedať o situácii Zeme - je v princípe naratívnou interpretáciou algoritmických modelov. Hlavnú rolu v takto formovanom naratíve antropocénu, saturovanom katastrofou rútenia sa do záhuby, hrá človek. Geológovia hovoria, že človek dnes ročne prenesie viac sedimentu (zeme a kamenia) ako všetky rieky dohromady; že produkuje nové typy minerálov, ktoré doteraz Zem nepoznala, napríklad hliník alebo plasty; alebo že produkuje nové typy kameňa, napríklad cement alebo tehly. Čo nám ale nepovedia je ako človek niečo takéto dokáže. Ako to teda dokáže? Holými rukami asi nie; na mieste je otázka, či vôbec rukami, a ak nie rukami, tak čím potom, a ak to "čo" nie je on, čo to je potom a ako je možné, že "to" robí niečo o čom si myslíme, že to robí človek?

Antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. Idea pôsobí napohľad samozrejme a v podstate jednoducho, no zdá sa, že kondenzuje zaujímavé otázky. Otázkou pre nás je, ktoré z nich sú relevantné pre umenie a humanity. Pokúsim sa teraz rozmotať toto klbko [tajomstiev], a primárne jeho tri nite: ponímanie človeka ako hlavného/ústredného hýbateľa sveta, teda pozíciu, do ktorej je antropocénom zasadený; pozíciu vedca/výskumníka ako privilégia pre interpretáciu pozorovaní do faktov a poznania (v kontraste s [fikciou] alebo názormi), s ktorými je spoločnosť ponechaná vysporiadať sa (ako napríklad že žijeme v novej geologickej dobe a môžeme si za to sami); a pozíciu sveta ako pozorovaného objektu.

[sem patrí ilustrácia naratívu antropocénu versus to, čo zahaľuje/zjednodušuje/kondenzuje]

Mojou tézou je, že nech sa na antropocén pozrieme z ktorejkoľvek z týchto troch strán, vynoria sa z nej druhé dve. Ak skúmame človeka, ostáva nám skúmať aj vedu a svet; ak vedu, tak aj človeka a svet; a ak svet, tak človeka aj vedu.

Pre začiatok sa odoberieme na koniec 18. storočia do východopruského Königsbergu a odtiaľ potom do niekoľkých iných miest v iných obdobiach, aby nám vyvstala trajektória formujúca jednu z perspektív pre odpovede na tieto otázky. S ohľadom na to koľko máme času, nebudem sa ich pokúšať vysvetľovať do hĺbky/šírky, ale len do miery, v ktorej sa ukáže ako spolu súvisia. Nebudem tiež hovoriť o žiadnych zánovných objavoch, čo bude snáď "nové" je ich vzájomná kontextualizácia a z nej plynúce závery.

Subjekt-mysliteľ

[PIC] Immanuela Kanta zamestnával počas jeho 11-ročnej publikačnej odmlky v 70-tych rokoch 18. storočia _dvojitý paradox_. Ako môžeme uvažovať o človeku vrhnutom do sveta podliehajúcemu abstraktným mechanickým pravidlám fyziky, ktoré paradoxne objavil svojimi obmedzenými zmyslami, a zároveň nechať ho prijať osobnú zodpovednosť za činy, ku ktorým je vedený jeho _vlastnými_ presvedčeniami, a teda nielen zákonmi fyziky? Inými slovami, hľadal cestu ako sa vysporiadať s troma filozofickými naratívmi svojej doby: s vtedy už takmer storočie starou a dlho etablovanou newtonovskou prírodnou filozofiou klasickej mechaniky, v ktorej pohyb telies _bez výnimky_ podlieha jednoduchým exaktným a univerzálnym zákonom kauzality; ďalej s tézou anglickej filozofie empiricizmu (Locke, Hume), vtedy už tiež so storočím tradície, že človek môže rozumieť svetu len prostredníctvom svojej osobnej skúsenosti, čo znamenalo koniec filozofie ako špekulatívneho skúmania, [a] teda Kantovho fachu; a nakoniec s filozofiou osobnej slobody Jean-Jacquesa Rousseaua, v ktorej je človek sám strojcom svojho osudu [a ktorá bola čoskoro mať znateľný podiel na Francúzskej revolúcii]. _Ako_ ich spojiť dohromady?

V priebehu 80-tych rokov Kant publikoval tri state, ktoré natrvalo zmenili tvár západného myslenia a mali markantný podiel na formovaní a formalizovaní štúdií človeka do rýchlo sa množiacich a fragmentujúcich sa humanitných a sociálnych disciplín.

Kant _súhlasí_ s empirikmi: človek je pri svojom myslení odkázaný na vlastnú skúsenosť, no pre neho (Kanta aj človeka) z toho ďalej vyplýva, že jeho poznanie a možnosti poznania sú podmienené spôsobmi, akými svoju skúsenosť sveta prijíma. Takýmito podmienkami umožňujúcimi _zažívať_ sú podľa neho jednak naše subjektívne vnímanie času a priestoru a jednak univerzálne organizujúce kategórie ('(syntetické) a priori koncepty') ako kauzalita, podstata, kvalita (akosť), či kvantita (početnosť). Prírodné zákony ako také podľa neho nepoznáme prostredníctvom svojich zmyslov a nemáme ich možnosť zažiť - majú pôvod v ustanovujúcej činnosti univerzálneho subjektu ('transcendentálneho subjektu'). Čo _môžeme_ vnímať zmyslami, sú prípady a "dôkazy", že platia--a to jednoducho preto, lebo je nimi podmienená samotná možnosť vnímať. Newtonovská prírodná filozofia je teda u Kanta metafyzikou ľudského vnímania. Kantove odkazy pre ďalšie storočia sú pre nás teraz zaujímavé dva: jednak že myslenie a vnímanie sú navzájom podmienené, nemáme k nim prístup oddelene; a jednak koncept (ľudskej) subjektivity povstalšej z prírodných zákonov, ktorá človeka privileguje k mysleniu a tvorbe ideí. Transcendentálny subjekt Kantovi zároveň poslúžil k uhájeniu slobodného konania, keďže kauzalita, čas a priestor naňho a na človeka nepôsobia ako sily zvonka, ale formujú ho ako vnímajúci-mysliaci subjekt.

Pred a po Kantovi

V čom sa táto predstava líšila od iných? Osvietenci pred Kantom predpokladali, že idey pochádzajú z objektov, reprezentujú ich a nemajú zásadnú rolu v kauzálnych sieťach prírodných alebo ľudských svetov. Kantovi súčasníci tútu predstavu začali spochybňovať. Argumentovali, že idey samotné sú historickými skutočnosťami, bez ohľadu na objekty a mysle, a pochádzajú z jazyka (Herder). Kant ale vypracoval teóriu, v ktorej idey pochádzajú z ľudskej mysle. Bol to predovšetkým tento svetonázor (Weltanschauung), v ktorom sa v človeku zlučuje príroda a slobodné konanie a ten povstáva zo sveta ako autonómny subjekt, ktorý získal na vplyve a formoval ďalšie myslenie. Netrvalo ale dlho, snáď storočie, než sme boli svedkami zásadnejšieho sproblematizovania kantovskej pozície tvrdením, že jazyk nie je podriadený ideám, ale je autonómnou realitou. Literatúra a texty tu nie sú doslova ničím iným než jazykom, hovoriacim pre seba a o sebe, teda situáciou, v ktorej odpoveďou na otázku "kto hovorí?," je "jazyk sám." Človek je tu odsunutý do pozície epistemologického konceptu. Pred Kantom epistemologické vedomie človeka neexistovalo.

[sem patrí ilustrácia štyroch naratívov o človeku, svete, ideách a jazyku - pred, počas a po Kantovi]

(Tieto štyri ilustrácie sú vytvorené primárne pre účel komparácie, "reprezentujú" rozdiely medzi sebou navzájom; teda nie ani tak na to, aby sme sa pýtali čo by mohli znamenať sami o sebe alebo ako celok pohromade. Inak ale, v rámci špekulatívneho cvičenia, by sme mohli bez ohľadu na Kanta vytvoriť/vygenerovať iné kombinácie vzťahov medzi týmito objektami, a rozviť ich do ich dôsledkov, resp. do alternatívnych dejín myslenia. O čo sa ostatne pokúšajú i dnes tzv. špekulatívni realisti, i keď oni pracujú len s jedným ďalším diagramom. Treba tiež ale dodať, že keď už, tak pre ten účel by sme mohli pracovať s viacerými objektami a viacerými typmi vzťahov--teda nie iba "z"--"do", ale napríklad obojsmernými, podmienenými, atď. Jednoduchosť ale dáva priestor predstavivosti. Ďalší prístup, ktorý sa ponúka, je uvažovať o týchto modeloch ako o [kultúrnych] algoritmoch, v zmysle akéhosi algoritmického remake-u štrukturalizmu--ku ktorému sa ešte dostaneme. Pri ňom by sme si mohli predstavovať geovedcov, ktorí skladajú modely na podobnej báze, akurát s väčšou komplexitou, pre simuláciu planetárnych geobiochemických procesov a ich následkov. V podstate je smutným prekvapením, že o podobné "simulácie" filozofických teórií a predpovediam ich zdrvujúcich následkov pre spoločnosť a planétu sme sa nepokúšali skôr.)

Štruktúry

Toto je v princípe téza knihy, ktorej český preklad vyšiel len nedávno pod názvom "Slova a věci". Vo francúzskom origináli sa Les mots et les choses [lemojdešóz:] objavila v roku 1966, v momente považovanom za vrchol tzv. štrukturalizmu, na ktorom mala nemalý podiel. Prečo sa jej autor, Michel Foucault, rozhodol venovať Kantovi a čo má spoločné so štruktúrami? K tomu potrebujeme poznať určitú trajektóriu z Moskvy a Peterburgu 10-tych, cez Prahu 20-tych a Brno 30-tych, po New York 40-tych a 50-tych rokov 20. storočia.

Po nej môžeme sledovať vznik a etablovanie nového prístupu v analýze a teórii literatúry, pre jednoduchosť v postave Romana Jakobsona. Ten sa ako tínedžer pohyboval v kruhoch ruských futuristov, ktorí vydávali bohato ilustrované básne typické prácou so slovníkom, gramatikou a syntaxou ohýbajúcimi reč tak ako neskôr dadaisti a ďalšia avantgarda, a najmä - organizovali čítačky po anarchistických vieskach. Často to, čo by snáď s nedostatkom fantázie molo byť považované za hovorovú reč, pritom jemne povytiahnuté z rôznych kontextov, sa tu stávalo mocnou a radikálne novou poéziou. Z tohto milieu pochádzali Chlebnikov i Majakovskij, no tiež bolo živnou pôdou pre mladých literárnych teoretikov, ktorým metódy pre analyzovanie rôznych symbolík, významov a štylistických krasotín v básňach a ďalšej literatúre nestačili. Odmietali tiež delenie jazyka na vyšší literárny a nižší každodenný - pre to vznikalo až príliš veľa literárneho balastu. Uvažovali o literatúre v kontexte jazyka ako takého a pýtali sa jednoduchú otázku: čo robí poéziu poetickou? Ktorá črta je pre poetický jazyk špecifická, teda ktorá uňho vychádza do popredia na rozdiel od beletrie, každodenného a iného jazyka?

Odpoveď na ňu získavala v rukách Jakobsona svoju definitívnu podobu počas vyše štyroch dekád. Jej východiskom bola nutnosť identifikácie intencionality hovoriaceho subjektu. Ak mu ide čisto o praktický cieľ komunikovať nejaké posolstvo, lingvistické komponenty sú tu preň zúčelnené, nemajú teda žiadnu autonómnu hodnotu. Sú ale prípady, kedy rečník komponentom ako zvuky, morfológia, atď., pridá na dôležitosti a praktický cieľ ide do úzadia. To nám dáva dve odlišné funkcie, komunikačnú a poetickú, ktoré sa síce úplne navzájom nevylučujú, no vždy je jedna z nich v prevahe. Takto môžeme pristupovať k jazyku v akomkoľvek kontexte a i moment v bežnom rozhovore na ulici, v ktorom človek znenazdajky vyriekne sťaby verš z piesne, môžeme označiť za poetický. Rozhodujúcou pre identifikáciu poetického výroku je orientácia rečníka na slovo a jazyk a tým pádom upozadenie efektivity komunikácie. V priebehu ďalších rokov Jakobson identifikoval ďalšie štyri funkcie, ktoré pre prednášku na univerzite v Indiane v roku 1958 spojil do modelu. [PIC]

Ako príklad spoprednenia expresívnej v kombinácii s komunikatívnou (resp. referenčnou) funkciou má Jakobson vo výslednom texte príklad herca, ktorý bol na konkurze do Stanislavského divadla v Moskve vyzvaný vytvoriť 40 rôznych správ z frázy "dnes večer" obmenami jej expresívneho zafarbenia, kým jeho herecké kvality boli hodnotené obecenstvom, ktoré malo u každej z nich identifikovať implikovanú situáciu. Jakobson potom experiment v čisto lingvistickej rovine úspešne opakoval cez pásový magnetofón. (V inak krásnom texte, ktorým sa odporúčam prelúskať: (PDF), vyšiel aj v češtine, (PDF).)

Štrukturalistická lingvistika sa teda vydala hľadať univerzálnu charakteristiku jazyka a našla ju v prístupe k rečovým aktom ako štruktúre navzájom previazaných funkcií, ktorých hierarchie sa menia podľa kontextu a zámeru hovoriaceho subjektu.

Tabu

Ako sa ale štruktúry dostali do Francúzska? Cez Ameriku. Počas druhej svetovej vojny dostal Jakobson, podobne ako desiatky ďalších frankofónnych akademikov, prácu v newyorskej École Libre des Hautes Études (Free School for Advanced Studies), kde spoznal mladého antropológa Claude Lévi-Straussa, ktorého fascinovala jeho štrukturalistická metóda. Lévi-Strauss vtedy spracovával výskum základných charakteristík príbuzenských zväzkov v rôznych kmeňoch.

Podobne ako štrukturalistickí lingvisti, rozhodol sa hľadať univerzálnu konštantu, v jeho antropologickom prípade v praktikách reproduktívnych zväzkov naprieč diverzitou ľudských spoločností. Podarilo sa mu nájsť princíp, ktorým dovtedajšie predstavy o príbuzenstve pripravil o ich biologické a moralistické základy. [PIC] Lévi-Strauss pozoroval, že manželstvá medzi súrodencami a prvými bratrancami a sesternicami sú zakázané/tabu prakticky bez výnimky, kým manželstvá medzi bratrancami a súrodencami manželstvom (cousins by marriage) sú často pravidlom. Zákaz incestu tak tiež mohol interpretovať nie ako negatívny fakt, ale pozitívny fenomén - išlo o spoločenskú transakciu. Zákaz incestu preňho vyjadroval prechod od prírodou danej skutočnosti príbuzenstva ku kultúrnej skutočnosti spojenectva/aliancie, čo znamenalo, že bol rozhodujúcim zásahom v zrode spoločenského poriadku. Tým, že šlo o základný princíp, nebol len súčasťou prírodného poriadku, alebo len súčasťou kultúrneho poriadku, ale oboch, bol priesečníkom medzi prírodou a kultúrou. Štruktúry otvorili skúmanie človeka v lingvistike a antropológii dovtedy nepoznaným [územiam].

Subjekt-objekt

Dostávame sa naspäť k Foucaultovi. Päť rokov po tom, čo na Sorbonne obhájil svoj doktorský titul s prácou o Kantovi, Foucault publikuje svoju v poradí piatu knihu, "Slová a veci" (v priamom preklade "Poriadok vecí"), s podtitulom "Archeológia humanitných vied", ktorej hlavnú tézu sme už spomínali. [PIC/KANT DIAGRAM] Je nám teraz zreteľnejší štrukturalistický prístup, ktorým Foucault identifikoval niekoľko mechanizmov emergencie subjektu. Jednou z vecí, v ktorých sa metodologicky líši od Lévi-Straussových Elementárnych štruktúr je, že štruktúry identifikuje ako historicky ukotvené - nehovorí iba o jednej.

To má svoje dôvody vo vplyve dvoch Foucaultových učiteľov, ktorí z pozícií historikov vedy [reformovali] historiografické metódy. K nim len krátko.

Prvý z nich, Gaston Bachelard, odmietal zažité predstavy o dejinách vedy ako lineárnom kontinuálnom progrese argumentom, že pre vedu je z historického hľadiska príznačnejšie vytváranie a zavádzanie nových teórií, ktoré následne katalyzujú identifikáciu nevedomých predsudkov dovtedy prítomných vo výskume, čo vedie k všeobecnému prijatiu týchto teórií. Po príklad sa dá vrátiť k zavedeniu neeuklidovskej geometrie, ktorá napriek pôvodnému odporu integrovala euklidovskú do širšieho rámca, v ktorom napríklad nebolo pravidlom, že súčet uhlov v trojuholníku je 180 stupňov, pretože ten môžeme narysovať na guľu - euklidovský priestor sa tak stal jedným prípadom z mnohých. Bachelard takéto zmeny pomenoval 'epistemologické zlomy'. Druhý z nich, Canguilhem zase razil metódu historizovania konceptov v kontraste k historizovaniu veľkých objaviteľov.

Odkazom Foucaultovej knihy bolo toto. Moderná filozofia od čias Kanta má hlavnú otázku: ja, teda moje vedomie, musím byť zároveň empirickým objektom reprezentácie a transcendentálnym pôvodcom reprezentácií. Ako sa to dá? Podľa Foucaulta nám dejiny ukázali, že sa to nakoniec nedá - a táto nemožnosť znamená kolaps modernej epistémy. Knihu uzatvoril prirovnaním ľahkosti eventuálneho konca človeka k zmazaniu tváre v piesku na pobreží.

Program

Foucault nám otvára cestu k "médiám", ako ich poznáme z mediálnej teórie, a konkrétne k práci Aufschreibesysteme 1800/1900 nemeckého literárneho vedca Friedricha Kittlera (v angličtine Discourse Networks 1800/1900, v češtine ani slovenčine zatiaľ nič). [PIC] Kittlerova teória radikalizuje Foucaultovu cez dve miesta jeho epistemologických zlomov. [Predstava o] človeku ako autonómnom sebaurčenom ľudskom subjekte, ktorý vykonáva zodpovedné činy a produkuje zmysluplné texty nevyvstala okolo roku 1800 vďaka konceptuálnej sile jedného Kanta (1K), ale ako následok zmien vo výchove čítania, písania a osvojovania si jazyka na pozadí byrokratizácie inštitúcií moderného (nemeckého) štátu a konsolidácii nukleárnej rodiny. Ten, identifikujúc sa so svojim vnútorným hlasom, nadobudol predstavu o sebe ako o autorskom[pôvodnom] subjekte. No akonáhle sa okolo roku 1900 objavily nové techniky vyjadrovania a pamäte, ako gramofón, film a písací stroj, myšlienka Človeka, podobne ako všetky iné myšlienky sa ocitli podmienené a sprostredkované/mediované technikami mimo plnej ľudskej kontroly.

Čiže kým pre Foucaulta boli zodpovednými za [premostenie] vnútorného pohľadu na Človeka "návratom jazyka" ako vonkajšieho prvku okolo roku 1900 štrukturálna lingvistika, psychoanalýza a etnológia (tieto dve nie sú pre krátkosť času rozvedené), Kittler poznamenáva, že si nevšimol inovácie v informačných technikách. Boli to oni, ktorých pravidlá/princípy sprvu skúmala psychonalýza v slovníku elektro-mechaniky, a ktoré formulovaním matematickej informačnej teórie v priebehu druhej svetovej vojny sa stali výpočtovým problémom. Tvorba poznania sa v 20. storočí v Kittlerovom ponímaní riadi pravidlami digitálnej, teda výpočtovej techniky, ktorá má svoj proto-model v Turingovom stroji--sérii číslic obnášajúcich jednak program a jednak dáta. [KANT DIAGRAM]

Ako to neskôr zhrnul Kittlerov prekladateľ a vykladač Geoffrey Winthrop-Young:

"... to neznamená, že počítače sú umelé ľudské mozgy, ani že digitálne stvárňujú špecificky ľudské spôsoby myslenia. Skôr optimalizujú niektoré modely spracovania informácií, ktoré boli tiež [uvalené] na človeka, ale následne omylom považované za vrodené ľudské vlastnosti. Tam, kde boli subjekty, prišli programy--pretože programy tam boli už od začiatku." (2000: 397)

Záver

[KANT DIAGRAM] Naprieč týmito troma perspektívami môžeme pozorovať priebeh akejsi humanistickej degresie, v ktorej človek stvorený ako tvorca poznania vychádzajúceho z jeho empirickej skúsenosti podmienenej súborom kategórií konzistentnými s prírodnými zákonmi, sa najprv zmrštil na jeden z prejavov jazyka operujúceho (nevedomými) mechanickými pravidlami, a napokon na výpočtový problém. A s ním aj svet a poznanie.

Ľudia zoznámení s Kittlerom ako chladnokrvným teoretikom, horúcim tajfúnom, ktorý zmyl akékoľvek stopy po známej tvári v piesku na pobreží a pretavil ho na silikónové čipy, sú často prekvapení poetickou silou jeho textov. Netreba sa nechať pomýliť, Foucaultovi a Kittlerovi nešlo o elimináciu ľudstva ako takého. Zaoberali sa primárne epistemologickými otázkami v kontexte a tradícii humanitných vied, ktoré v priebehu posledných dvoch storočí budovali a velebili "ó, ľudské"--humanistickú zvrchovanosť človeka nad dianím a životom na planéte a vesmíre vôbec. Zvrchovanosť, vyplývajúcu z privilégia schopnosti myslieť (a reči). Z odsunu z antropocentrických pozícií začali humanity a umelci len nedávno vyvádzať širšie spektrum následkov, a aj preto získavajú ekologické témy a antropocén na takej rezonancii. A zdá sa, že prírodné vedy nás budú potrebovať.

Dušan Barok

7-11.3.2015 v Bergene a Bratislave