Central Europe as arthistorical phenomenon

From Monoskop
Revision as of 20:39, 2 July 2008 by Dusan (talk | contribs) (New page: from Tomáš Štrauss # Na rozdiel od západo- aj východoeurópskeho umenia sa cieľ snaženia u stredoeurópanov obmedzuje na skutočnosť obrazu. Relatívne konkrétnych vizionáro...)
(diff) ← Older revision | Latest revision (diff) | Newer revision → (diff)
Jump to navigation Jump to search

from Tomáš Štrauss

  1. Na rozdiel od západo- aj východoeurópskeho umenia sa cieľ snaženia u stredoeurópanov obmedzuje na skutočnosť obrazu. Relatívne konkrétnych vizionárov z Mníchova, Prahy, Krakova, Viedne alebo Budapešti vzrušovala predovšetkým nová optika videnia, maximálne ešte "vnútorná predstava" (Kandinského "duchovno v umení"), nie však už všeobsiahla architektúra, sociológia a extrovertnosť životnej a tvorivej podoby nasledovníkov Mondriana, Maleviča a Tatlina. Spätné pôsobenie umenia, t.j. pretvorenie reality, nie je perspektívou stredoeurópanov.
  2. Táto je predovšetkým konkrétna. Obraz je práve a len tým, čo názorne vyvoláva, proklamujú poľkskí unisti. Pri zavrhnutí Maleviča a ruských konštruktivistov, z dielne ktorých pôvodne lodžskí inovátori pochádzajú, odmieta Wladyslav Strzeminski každý transcendentálny a metafyzický význam maliarstva. Fundamentálni skeptici z druhej generácie konkretistov (popri Strzeminskom a Stazewskom napríklad van Doesburg a Huszar, Schwitters a Dexel, Bortnyik, Moholy-Nagy a Péri, Klek a Fulla, rovnako ako Čech Pešánek alebo dokonca Preissig) sa pri hľadaní dokonalosti pokúšajú eliminovať všetko imaginárne a nevysvetliteľné.

Sebevzťažnosť tvorby, ktorou vysvetľujú unisti alebo bauhausisti z Dessau objektivizáciu úžitkových metód, otvára umeniu po roku 1945 nové cesty. Umenie je umenie - a všetko ostatné je všetkým ostatným. Umenie je to, čo nie je neumením, proklamuje Američan Ad Reinhardt. Ak tu však chceme naznačiť akúsi priamu vývojovú líniu napríklad k Richardovi Paulovi Lohsemu a k systematickému a seriálovému umeniu súčasnosti, se na zlej ceste. Estetika stredoeurópanov nie je totiž nikdy absolútna ani dôsledná. Ťažko si ju preto možno brať za program.
Architektonické kompozície Strzeminského z rokov 1924-1929 podobne ako napríklad Kassákova "obrazová architektúra" alebo Holzelova umelecká pedagogika v južnom Nemecku nechávajú otvorené najmenej jedny, ak nie viaceré dvere. Ruku typického stredoeurópskeho umelca nevedie nemenný vzťah čísel, tá či oná absolútna idea a program, lež ľudská úvaha, intuícia a momentálne rozhodnutie. Byť jedinečným a "ľudským" znamená byť istým spôsobom nedôsledný. No a čo? Dejiny nás už nie raz poučili: radšej takto ako inak.

  1. V zmysle symbolizmu, ktorý desaťročia vytváral skutočnú živnú pôdu pre strednú Európu, je tu realita obrazu (jeho vízia, posolstvo), nie niečím absolútnym a "čistým", ale vždy čímsi komplexným a spojeným. Dobovo podmienená inšpirácia v náboženstve, vedách (ešte lepšie: v pavedách) ako aj v literárnom, hudobnom a iných kulúrno-dejinných kontextoch, "vyhnaných" z náboženstva, filozofie a z rigoróznej estetiky, patrí v našich provinčných končinách k pôvodným inšpiračným zdrojom výtvarného umenia.
  2. Namiesto kolektívnej vôle avantgardistov stojí v centre umeleckej praxe "medzieurópanov" vždy len jednotlivé indivíduum, pričom jeho "odcudzenie" - v zmysle Nietzscheho a Schopenhauera - ponúka možnosť odmietnuť všetky banálnosti (triviálnosti) súčasného života a kultúry. Individualizmus patrí pravdepodobne k základom moderny vôbec. Zatiaľ čo však západný alebo východný avantgardista sa len ťažko vyrovnáva s pozíciou osamotenosti, vnímajúc ju ako prechodné nedorozumenie a dúfa v harmonické stretnutie so spoločnosťou, znie stredoeurópske "proti všetkým" zarputilo, principiálne a definitívne.

Hlavný hrdina románu Stanislawa Ignacy Witkiewicza Pozegnanie jesenie vydaného v roku 1927, ktorý nesie isté autobiografické črty, je zavraždený práve rukou sfanatizovaného idealistu, ktorý to "myslí dobre". Neúprosný poľský ironik civilizácie, porovnateľný hádam len s Antoniom Artaudom (U. Czartoryska), tu predpovedá svoju smrť na úteku pred nacistami a boľševikmi v septembri 1939, čo sa aj skutočne stalo.

  1. Stredoeurópanov pohľad na svet je teda na rozdiel od historického optimizmu a civilizačného mesianizmu Francúzov, Talianov a Rusov (neskôr potom aj Američanov) zásadne zakalený. Groteskné, hrozivé, bizarné a morbídne sa s obľubou používa ako prostriedok sebavyjadrenia. Nielen spoločnosť, ale aj kritické zrkadlo, t.j. samotné umenie, je v predstavách anarchistov od brehov Dunaja, Isaru a Vltavy panoptikom bláznov, ktoré možno opísať len pomocou sadisticky pôsobiacich psychoanalytických prostriedkov. Viedenčan Alois Riegel označil už v roku 1928 "náladu" za skutočný obsah moderného umenia.