Texts/Kniznice zvazkov siete

From Monoskop
Revision as of 15:09, 22 June 2017 by Dusan (talk | contribs) (Created page with "''Text pôvodne písaný pre Bratislavský knižný festival (BRaK). Publikovaný online 22.6.2017.'' ; Knižnice zväzkov siete <blockquote>“Hovorí sa, že nikto viac ne...")
(diff) ← Older revision | Latest revision (diff) | Newer revision → (diff)
Jump to navigation Jump to search

Text pôvodne písaný pre Bratislavský knižný festival (BRaK). Publikovaný online 22.6.2017.

Knižnice zväzkov siete

“Hovorí sa, že nikto viac nevie, čo je kniha. Ľudia sedia vo vlakoch alebo autobusoch a v čakárňach a kde by pred niekoľkými rokmi čítali knihu, dnes sú miesto toho pohrúžení do svojich telefónov nejako spracúvajúc dáta.”[1]

Prítomnosť knižníc na internete je dnes samozrejmosťou: svoje katalógy sprístupňujú online, digitalizujú tlačené publikácie, nakupujú elektronické knihy, poskytujú prístupy k databázam akademických časopisov. V prostredí internetu sú významným, no len jedným zo spektra miest, ku ktorým nás viažu zážitky hľadania, objavovania a čítania literatúry. Online prostredie dalo za vznik digitálnym knižniciam, repozitárom a archívom, ktoré vychádzajú z podobných ideálov a majú rovnaký cieľ ako tie “kamenné.” Vykonávajú tradičné funkcie knižnice, no vychádzajú z odlišných podmienok – ich zbierkovou jednotkou nie je knižný zväzok, ale čosi, čo môžeme nazvať textovým poľom. To nie je vôbec prekvapujúce, no má to nejaké následky na čítanie a písanie?

Knižnice od nepamäti zaobchádzajú s textami ako samostatnými jednotkami, ktoré sa vyznačujú materiálnymi vlastnosťami ako obal, rozmery, väzba, typ papiera, písmo či ilustrácie. Tieto charakteristiky ich stanovujú ako médium, teda knihu, časopis, noty, denník, a podobne. Kniha sa líši od iných, knihy sa líšia od časopisov, tlačoviny sa líšia od rukopisov. Každý zväzok je samostatný celok, ktorý sa ďalej opisuje deskriptormi ako názov, autor, dátum, vydavateľ, teda bibliografickými údajmi, ktoré ho umožňujú identifikovať.

Takže zatiaľ čo ich materiálne vlastnosti delia texty do samostatných zväzkov, bibliografické údaje poskytujú každému z nich jedinečný identifikátor, adresu vo svete publikačnej kultúry. Zväzky existujú v multiplikáciách a ostávajú prístupné v knižniciach. Je na knižnici stanoviť mieru heterogenity rozsahu zväzkov vo svojej opatere, teda korpusu; môže doň zaradiť napríklad aj iné typy dobových publikácií, periodickú tlač, a vôbec akýkoľvek bibliograficky identifikovateľný objekt, aby naň bolo možné odkazovať z iných objektov či zistiť jeho umiestnenie.

Zväzky sú tu čiernymi skrinkami. Čitateľ ich otvára, lebo je vysielaný odkazmi v textoch (recenziách, akademických textoch, sériových publikáciách) poukazujúcimi na iné texty. Pri hľadaní sa orientuje bibliografickými údajmi a schémami, podľa ktorých sú zväzky zoradené, a tiež číslami strán, priloženými obsahmi a indexami odkazujúcimi na miesta v nich. Tieto podliehajú publikačným a katalogizačným štandardom.

V digitálnom prostredí je situácia v mnohých ohľadoch odlišná. Digitálne knižnice umožňujú pristupovať k textom cez rôzne filtre a plnotextovým vyhľadávaním je možné identifikovať texty obsahujúce akúkoľvek textovú sekvenciu bez ohľadu na ich materiálnu schránku a bibliografické údaje. Popritom, že texty existujú ako samostatné jednotky, knižnica digitálnych textov k nim teda umožňuje pristupovať simultánne ako k jednému korpusu. Napríklad digitalizáciou románov slovenského romantizmu nám vzniká korpus, v ktorom sú knihy publikované naprieč vydavateľstvami a dekádami odrazu dostupné k narábaniu akoby s jedným dlhým textom, veľmi dlhým radom znakov. Publikačné a katalogizačné štandardy sú tu iba časťou repertoára princípov organizovania textu. Text vie hovoriť sám za seba.

Časti korpusu alebo i celý korpus navyše môže byť rozmiestnený naprieč webom a obsahovať aj texty, ktoré doteraz neboli považované za kandidátov do knižničných zbierok. Digitálna knižnica sa prezentuje ako špecializovaný alebo dokonca všeobecný internetový vyhľadávač, obyčajná webstránka, ktorá má rovnaké ideály a ciele ako knižnice. Veľkosť jej korpusu je stanovená rozsahom indexovaného obsahu. Napriek tomu sa texty nenachádzajú v akejsi amorfnej virtualite, ich miestami "na regáloch" sú webové adresy.

Pre digitálne knižnice sú teda typické javy ako plnotextové vyhľadávanie, kompaktnosť korpusu, distribuovanosť, inkluzivita voci neštandardným formátom, či identifikácia webovými adresami.

Knihy nie sú v digitálnom prostredí čiernymi skrinkami, sú obsahom prečítaným a napísaným pomocou strojov: digitalizovaním, automatickým rozpoznaním znakov (OCR), konvertovaním, indexovaním, spustením, generovaním, zobrazením, premietnutím, vytlačením (dnes sa takmer každá kniha tlačí zo súboru PDF).

Príchod plnotextového vyhľadávania teda vytvoril prostredie, v ktorom sa so všetkými dokumentami dostupnými a čitateľnými danému vyhľadávaču operuje akoby s jediným dokumentom. Aby bola určitá sekvencia textu lokalizovateľná nezáleží od toho, v akom formáte sa nachádza, ani od toho, či jej prezentačným rozhraním je webová stránka postavená na databáze alebo obyčajný textový súbor. Pokiaľ možno z dokumentu extrahovať text, je to súbor textových sekvencií, ktorý sám osebe predstavuje sekvenciu vo zväzku siete textov.

Čomu potom čelíme, keď píšeme? Napriek už zabehaným rutinám čítania a vyhľadávania online sa pri písaní naďalej riadime princípom koherentnosti založeným na jednotkách, akými sú knižné kapitoly, akademické eseje či novinové články, a určenosťou na čítanie od začiatku do konca. Pritom škála textových foriem, ktoré čítame, a teda aj korpus, s ktorým sme neustále v styku, sa radikálne rozmanil: zahŕňa i príspevky v diskusných fórach, tvíty, recenzie produktov, súkromné e-maily, predpovede počasia či spam, teda žánre, ktoré doteraz v knižničných zbierkach nemali miesto. Texty sú písané strojmi, ovládanými písaním na klávesnici, kopírovaním, ale i programovaním botov, červov a ďalších inteligencií, snímačov pohybu, teploty, atď.

Hoci sú textom prisudzovaní rôzni autori, majú pomerne malú moc nad diskurzami, do ktorých je písanie vnášané. Prehľadávacie boty pred-čítavajú internet so všetkými k nemu pripojenými zariadeniami podľa agendy svojich správcov, kým rozhodnutia o tom, ako, kedy a komu sa indexované texty zobrazia, sú obsiahnuté v kóde knižnice.

Mnohé formy online zbierok textov majú podobné ideály a ciele ako knižnice: obsiahnuť čítanie a sprostredkovať ho čitateľom. Či ide o online knižnice a akademické repozitáre, alebo o internetové vyhľadávače a sociálne siete, no dokonca i spravodajské služby, všetky uchovávajú texty pre určitú čitateľskú obec. No nie sú len digitálnymi verziami “kamenných” knižníc ako ich poznáme z dejín. Akvizičné stratégie u nich majú rovnakú rolu ako prehľadávacie boty, aktivita na sociálnych sieťach, algoritmy sledovania a iné publikačné a zberateľské impulzy – obnášajú výber a vkladanie textov do štruktúr, ktoré regulujú ich dostupnosť a vytvárajú tak skupiny a komunity čitateľov. Snahy autorov zapojiť sa do toho či oného diskurzu sú podmieňované operáciami algoritmov zaraďovania, vyhľadávania a zobrazovania. Internet Archive preto štrukturuje diskurz svojím archívom inak ako to robí Sage svojím repozitárom, Google svojím vyhľadávačom, Facebook svojou stenou, či NSA programom Dragnet.

Digitálna knižnica akoby obsahovala len jeden “zväzok”, ktorého strany sú webovými adresami s geografickými značkami vo forme IP adries. Internet Archive, Sage, Google, Facebook a NSA majú rôzne východiská k vytváraniu a prostriedky prevádzky svojho korpusu. Verejné knižnice podliehajú autorským zákonom a byrokracii pri poskytovaní obsahu online; korporátne repozitáre akademických textov ponúkajú verejne financovaný výskum na prenájom iným knižniciam, ak si to môžu dovoliť; webové vyhľadávače vytvárajú pocit, že umožňujú prístup k všetkým verejným záznamom online, zatiaľ čo len málo ľudí tuší, čo je vylúčené a ako sú usporiadané výsledky vyhľadávania; sociálne siete extrahujú interakciu s textami na profilovanie a pripútanie užívateľov; spravodajské služby extrahujú texty z pohybujúcich sa cieľov, v princípe akéhokoľvek sieťového zariadenia, vo verejnom záujme, no mimo priameho dosahu verejnosti.

Rozhodnutia o tom, kto, na ktoré úseky a za akých podmienok má prístup, sú ovplyvňované zákonmi o autorských právach, trhovými cenami publikácií, firemnou stratégiou regulovania pozornosti a otázkami národnej bezpečnosti. Rôzne súbory týchto operatívnych podmienok tiež menia pojem publikovania a publikácie, a následne pojem verejnosti (public).

V taktom prostredí naberajú na spoločenskej roli knižnice, pre ktoré web ostal prísľubom a možnosťou slobodnej komunikácie. Knižnice ako Internet Archive, Aaaaarg, UbuWeb, Monoskop a mnohé ďalšie pracujú s rôznymi technikami pre zjednávanie verejnej roly vydávania, ktoré zahŕňajú sebaarchiváciu, otvorený prístup, oslobodzovanie kníh, leaking, absenciu analýzy návštevnosti, atď.

Písanie je dnes priamou súčasťou procesov, ktoré umožňujú hľadanie, objavovanie a čítanie. Prevádzkovanie digitálnych knižníc je rovnako o organizovaní textov, ako aj o ich vnášaní do zväzkov siete.

Poznámka

  1. Matthew Fuller, "Nobody Knows What a Book Is Any More", v Report from the Gutenberg Galaxy (Blaker), 3: Archive Has Left the Building, red. Karin Nygård a Ellef Prestsæter, Blaker: Rett Kopi, 2017, str. 6. Preklad autora.

Dušan Barok
18.5.2017