Talks/Algoritmy a sloboda

From Monoskop
Jump to: navigation, search

Prednáška prezentovaná v rámci sprievodného programu k výstave Brave New World v pražskom DOXe, 26.10.2015 [1], a na Masarykovej univerzite v Brne v rámci odboru Teorie interaktivních médií, 29.10.2015 [2]. V modifikovanej verzii tiež na Centre audiovizuálních studíí na pražskej FAMU, 27.10.2015 [3]. Nadväzuje na prednášku z marca 2015.

1

Práce Huxleyho, Orwella, Bradburyho môžeme chápať v kontexte svojej doby a miesta. U Huxleyho - počiatku fordizmu, konzumerizmu a s ním spojenej individualizácie a obáv o import takéhoto životného štýlu z Ameriky do Európy (doby Veľkej hospodárskej krízy v raných 30-tych rokoch). U Orwella - doby tesne po druhej svetovej vojne, jednak nástupu televízie ako masového média a jednak počiatku polarizácie svetových mocností do konfigurácie Studenej vojny, v ktorej sa pre upevňovanie moci ukázalo ako najúčinnejšie poukazovanie na vonkajšieho nepriateľa - z pohľadu jednej strany komunistu, z pohľadu druhej kapitalistu - a najmä nebezpečenstvo jeho infiltrácie do vlastných radov; čo samozrejme legimitizovalo moc a dosah tajných služieb. U Bradburyho prenasledovanie a cenzúra scenáristov, režisérov a spisovateľov ako domnelých propagátorov komunizmu v Amerike raných 50-tych rokov.

Takéto nazeranie na tieto knihy nám pripomína, že ich autori neboli ľahostajní voči problémom vo svojom širšom prostredí. Fikcia ponúka veľa postupov, ako na jednej strane prezentovať pútavý príbeh a na strane druhej dať čitateľovi priestor pomedzi riadky čítať diagnózu svojej doby. Pre prípady týchto troch románov nie sú špecifickými techniky irónie ani paródie. Prišli s niečím iným: uchopili fenomény svojej doby, ktoré považovali za najviac znepokojivé, a na rozdiel od utópie sa nepokúšali predstavovať si cesty ako ich transformovať, ale vyvodili z nich dlhodobé dôsledky. Extrapolovali ich do budúcnosti a vytvorili svet postavený na esencii zla. Dystópia je svet, v ktorom je zápas boja Dobra so Zlom jednoznačne na strane Zla a pre ktorého ďalšie smerovanie je len minimálna šanca že bude ešte niekedy iné. Hrdina reprezentujúci Dobro je bezvýchodiskovou situáciou postupne asimilovaný alebo zničený. Morálne zmýšľajúci čitateľ je postavený do role identifikovania sa s podmaneným hrdinom, pričom na katarziu bude čakať márne: na rozdiel od tragédie pre ňu v dystópii nie je miesto.

Dystopická fikcia je napriek tomu považovaná za angažovanú literatúru. Vylíčením hriechov sveta stavia čitateľa pred rozhodnutie: ak nezmeníme zásadne svoje správanie teraz, čaká nás takéto peklo. V tomto vsádza na morálku podobne ako veľa náboženstiev, pre ktoré je pojem pekla jedným z ústredných stavebných kameňov viery. Náboženský naratív síce spravidla prichádza aj s pojmom raja a ideálom morálky, ktoré k nemu má dláždiť cestu, no čo dystópie a veľa náboženstiev spája je predpoklad, že jednotlivec môže uchopiť osud do vlastných rúk iba cez praktizovanie morálnej čistoty - od nej závisí, či na konci prejde očistcom. Huxleyho, Orwellove a Bradburyho romány boli písané v prostredí, v ktorom náboženstvá strácali na rezonancii v spoločnosti, diabla vykresľujú v novom jazyku: ako konzum, sledovanie a cenzúru. Nedosiahnuteľným Dobrom pre nich bola sloboda.

2

Ich obavy sú dnes zdieľané širokou spoločnosťou, no pribudli nám ďalšie. Za asi najvážnejší problém, ktorý sa v dystópiách prvej polovice 20. storočia neobjavoval, ale s o to väčšou intenzitou nedávno opantal imagináciu ľudstva je obývateľnosť Zeme. Koncept "global habitability" bol zavedený v správe z výskumu o globálnych zmenách realizovanej americkou organizáciou NASA v roku 1982 [4]. Jedným z 50 účastníkov tohto workshopu bol Paul Crutzen, ktorý o 18 rokov neskôr publikoval krátku stať, ktorá spustila lavínu s názvom “Antropocén.”

Naratív, ktorý ju sprevádza, vychádza z obáv o trvalú obývateľnosť Zeme, pričom tie vychádzajú primárne z pozorovania nezodpovedných aktivít človeka, ľudstva, ktoré samo o sebe hrá v antropocéne rolu globálnej geologickej sily. Po publikovaní stati v dvojstranovom článku pre časopis komunity zemských vedcov sa v priebehu ďalších desiatich rokov téza diskutovala primárne v kontexte geovied, hydrológie a klimatológie, no následne rapídne nabrala na intenzite a zapúšťa sa naprieč vedou, umením a spoločenskou imagináciou.

Mojou tézou pritom nie je tvrdenie, že žijeme v antropocéne, ale že naratív antropocénu tak skoro “nevyprchá”, že nejde o sezónnu záležitosť, ale o čosi čo nás neopustí – otázka je pre umenie a humanity nutné preberať ho ako dystopický príbeh s človekom ako jeho hlavným anti-hrdinom.

V pozadí tohto záujmu pracuje skupina niekoľkých desiatok geológov na formovaní odborného slovníka, výskumného rámca a zhŕňaní dôkazového materiálu pre posúdenie Medzinárodnou úniou geologických vied, ktorá má rozhodnúť, či sa nachádzame v novej zemskej epoche, v prostredí geobiochemicky radikálne odlišnom od toho, ktoré charakterizovalo holocén.

Ak sa geológom podarí dohodnúť, o niekoľko rokov nebude z antropocénu na celú ďalšiu večnosť úniku. Keď sa geológovia dohodli naposledy, koncom 19. storočia na holocéne, umiestnili sa kamsi na jeho pokojný priebeh, keďže mal začať 11 tisíc rokov pred nimi. Pri datovaní začiatku antropocénu sa nejaký čas vážne debatovalo o industriálnej revolúcii a roku 1800, no čoraz širší konsenzus si získava začiatok tzv. atómového veku, datovaný k prvému testu výbuchu nukleárnej bomby v roku 1945 v Novom Mexiku, ktorého niektorí pamätníci sú dokonca stále medzi nami.

Antropocén pritom nie je iba globálne otepľovanie alebo zmena klímy v ružovom. Rozširuje záber z počasia aj na zem a oceány. Vo vede prebieha jeho výskum pod hlavičkou "earth system science" (vedy o zemskom systéme) od 80-tych rokov, kedy skupiny vedcov začali raziť argument, že tieto tri dovtedy disciplinárne oddelené "sektory" sú vo svojej hĺbke plne prepojené. Nejde ich zodpovedne študovať oddelene. Škálu zmien môžeme pozorovať na rôznych miestach planéty - v ostrovoch plastu v Oceánii, dierach v ozónovej vrstve, a najnovšie napríklad v jamách na severe Sibíri - no pre identifikovanie súvislostí medzi nimi je potrebný "celostný" prístup.

3

Antropocén je neskutočne komplexná téma a pre jej komunikovanie nielen širšej verejnosti, ale aj medzi vedeckými disciplínami, je potrebná istá zdatnosť v rozprávaní príbehov. I keď sú to príbehy postavené na vedeckom pozorovaní, téza, na ktorej antropocén stojí, má žánrovo blízko k dystópii.

Vedecká skupina, ktorá prebrala záštitu nad zberom dôkazov o tom, že dnes naozaj žijeme v antropocéne, sa prvýkrát verejnosti predstavila minulú jeseň v berlínskom HKW, čo bolo zároveň ich historicky prvé stretnutie. V rámci seminára mal prednášku aj James Syvitsky, profesor geológie a predseda organizácie IGBP (International Geosphere-Biosphere Programme), ktorá bola od polovice 80-tych rokov do minulého roka najdôležitejším globálnym orgánom pre “vedu o zemskom systéme” (earth system science).

VIDEO: https://www.youtube.com/watch?v=cFzTRsXur_k&t=25m13s (25:13-29:20)

4

Interpretácia kníh Huxleyho, Orwella a Bradburyho sa samozrejme nedá obmedziť na ich dobovú sociálnu kritiku (ako spoločensko-kritický komentár). Dnes ich môžeme čítať aj srkz problémy, ktoré so sebou prineslo rozšírenie digitálnych sietí: Huxleyho cez komercionalizáciu internetu prostredníctvom sociálnych služieb a s ním spojenú privatizáciu komunikácie a súkromia do dátových úložísk hŕstky korporácií (playbour). Orwella cez masové sledovanie internetovej komunikácie a s nimi spojenými drónovým popravám (Intercept). Bradburyho pálenie kníh na pozadí presadzovania duševného vlastníctva a s ním spojeného kriminalizovania voľného šírenia elektronických kníh na internete (ACTA, TPP). Podobne dnes nikoho neprekvapí, že na "antropocénickú" Zem sa človek nepozerá ako na modrú planétu z kozmu, ale ako na softvérový model, v ktorom sú zemské procesy "preložené" do algoritmov.

Zábery na majestátne prejavy geofyziobiologických zmien sú pre verejnosť sprevádzané vedeckými vysvetleniami vo forme vizuálov, ktoré obvykle reprezentujú vstupné dielčie dáta do ich softvéru - ako krivky v dvojrozmerných grafoch.

Samotná disciplína "earth system science" je prezentovaná modelom pripomínajúcim softvérové moduly, medzi ktorými tečú dáta.

Čo vie veda povedať o situácii Zeme - a tým že je historicky legitimizovaná produkovať poznanie, tak čo ako spoločnosť vieme povedať o situácii Zeme - je v princípe naratívnou interpretáciou algoritmických modelov. Čo je ale viac prekvapivé, modely síce pracujú s kvantitatívnymi dátami reprezentujúcimi zemské procesy, no tých sa do modelov zmestí iba konečný počet. Vedci preto modelujú príbehy.

VIDEO: http://www.youtube.com/watch?v=Kbfx62CGxm4&t=22m08s (22:08-25:03)

Čo ako spoločnosť vieme povedať o situácii Zeme je v princípe naratívnou interpretáciou algoritmických modelov, kým algoritmické modely sú simuláciou našich naratívnych scenárov o vývoji Zeme (“intra-action”). Geologická moc človeka teda nespočíva iba v zasahovaní do geobiofyzickej reality Zeme prostredníctvom priemyslu a konzumu, ale aj v jej informačnom modelovaní.

5

Tu niekde sa otvára priestor pre imanentné skúmanie a kreativitu, inherentnú umeniu a snáď i humanitným vedám. V predpokladaní slobodného prístupu nielen k informáciám, ale aj k informačnému modelovaniu, k algoritmickému modelovaniu. V selekcii dát pozemských procesov a ich časopriestorového rozmedzia pre softvérovú simuláciu, ako modelu pre následnú realizáciu vo fyzickom priestore. Kým vedci Antropocénu stavajú na donedávna oddelenom výskume v geológii, biológii a oceánografii, pre umenie sú tu relevantným postupy z land artu, postdigitálneho umenia, imerzívnych inštalácií, bio artu, game artu, urban gardeningu, či parametrickej architektúry. Tvorba prostriedkov s imanentnou expresívnou silou produkujúcou prostredia, miesta. Miesta s poetikou v zmenách teploty, vlhkosti, prúdenia, skupenstva. Inštalácie lokálnych klimatických prostredí. Situovaného počasia. Živých fiktívnych svetov. Foriem života.

Moralizujúci a dystopický naratív antropocénu nám dáva na výber len dve možnosti: askézu alebo peklo. V podmienkach, v akých sa planéta momentálne nachádza majú svoj význam predovšetkým v politizovaní problému, spoločenskej mobilizácii a vytváraní incentívov pre financovanie ďalšieho výskumu. Výskum zemského systému má pritom omnoho viac dimenzií. Anthropos nie je len deštruktívna sila, ktorá musí byť skrotená, ale aj živel tvoriaci vzťahy s inými živlami.

Dušan Barok

Napísané 22-26.10.2015 v Cagliari, Košiciach a Prahe. Publikované online 31.10.2015.