Kultúrna kritika

Brian Holmes v .... a cultural critique must show the links between the major articulations of power and the more-or-less trivial aesthetics of everyday life. It must reveal the systematicity of social relations and their compelling character for everyone involved, even while it points to the specific discourses, images and emotional attitudes that hide inequality and raw violence. It must shatter the balance of consent, by flooding daylight on exactly what a society consents to, how it tolerates the intolerable. Such a critique is difficult to put into practice because it must work on two opposed levels, coming close enough to grips with the complexity of social processes to convince the researchers whose specialized knowledge it needs, while finding striking enough expressions of its conclusions to sway the people whom it claims to describe—those upon whose behavior the transformation of the status quo depends.

Frankfurtská škola a kritika autoritatívnej osobnosti

Autonómna vedecká organizácia zoskupená okolo Institut fur Sozialforschung, známejšia ako Frankfurtská škola, sa v povojnových rokoch zaoberala freudo-marxistickou analýzou dominancie, konkrétne prostredníctvom výskumu psychosociologických štruktúr autority. Jej cieľom bolo napraviť "zlyhanie tradičného Marxizmu vysvetliť neochotu proletariátu splniť jeho historickú úlohu", teda prijatie nacizmu pracujúcou triedou. Pracovala tiež s filozofickým pojmom inštrumentálneho dôvodu, a svoju anti-systémovú kritiku by sa jej nepodarilo rozvinúť bez štúdia centrálne plánovanej ekonomiky, "štátneho kapitalizmu".

V roku 1950 vyšiel zväzok sociologického výskumu The Authoritarian Personality, ktorý napísala pod vedením Horkheimera skupina štyroch autorov vrátane Adorna. Kniha bola pokusom o aplikovanie štatistických metód sociológie na empirickú identifikáciu štruktúry fašististickej osobnosti. Použila dotazníkové metódy na demonštráciu existencie "nového antropologického typu", ktorého znakmi boli prísna konvenčnosť, podrobenie sa autorite, odpor ku všetkému subjektívnemu, stereotypnosť, dôraz na moc a silu, deštrukčnosť a cynizmus, a prehnané obavy o sexuálny škandál.

Kultúra protestu a kritika vojensko-priemyselného komplexu

Kniha Herberta Marcusa One-Dimensional Man (1964) sa stala medzinárodným bestsellerom, najmä vo Francúzsku. Študenti počas demonštrácií v máji 1968 nosili transparenty s nápisom "Marx, Mao, Marcuse." Marcuse spájal kritiku autoritatívneho štátu, priemyselnej disciplíny a masmédií. Vo Francúzsku písal Sartre o "serializovanom človeku", kým Cornelius Castoriadis prišiel s kritikou byrokratického produktivizmu. V Spojených štátoch varoval sociologický spisovateľ William Whyte pred "organizačným človekom" už v roku 1956, kým v 1961 odchádzajúci prezident Dwight D. Eisenhower verejne odsúdil technologické nebezpečenstvo "vojensko-priemyselného komplexu". Televízia bola označená za hlavný nástroj propagandy kapitalizmu, najprv knihou Vance Packarda The Hidden Persuaders in America (1957), neskôr, radikálnejšie, Barthovými Mytológiami vo Francúzsku a predovšetkým, Debordovou Society of the Spectacle. Ivan Illich a Paul Goodman zaútočili na školské systémy ako centrá sociálnej indoktrinácie, R.D. Laing a Félix Guattari volali po anti-psychiatrii, a Henri Lefebvre po anti-urbanizme, ktorý Situacionisti uskutočnili praktikami dérive. V eseji Essay on Liberation, napísanej tesne po 68-mom, Marcuse šiel tak ďaleko, že hovoril o vypuknutí niečoho ako masového surrealizmu, ktorý, podľa neho, by sa mohol spojiť so vzostupujúcim rasovým proletariátom v Spojených štátoch a širším povstaním Tretieho sveta.

Odmietnutie a protest koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov bol namierený proti vojensko-priemyselným komplexom, usmerňovaniu a pracovnej disciplíne, ktorú vytvorili, proti lichôtkárstvu kultúrneho priemyslu, ktorý tieto skutočnosti zakrýval, a proti existenčnej a psychosociologickej povahe "autoritatívnej osobnosti".

Uchopovanie flexibilnej akumulácie

Thomas Frank vo svojej histórii reklamného a módneho priemyslu The Conquest of Cool (1997) opisuje stratégie, ktoré viedli od "hip" kultúry 60-tych k hegemónii 90-tych rokov. Ukazuje ako túžby odpadlíkov zo strednej triedy v 60-tych rokoch boli rýchlo spracované na komodifikované obrazy a produkty.

Flexibilná špecializácia

Obchodní analytici Michael Piore a Charles Sabel v knihe The Second Industrial Divide (1984) na základe pozorovaní v severnom Taliansku píšu o vynáraní nového režimu produkcie, "flexibilnej špecializácii," ktorý charakterizujú ako "stratégiu neustálej inovácie: pristúpenie na nepretržitú zmenu, namiesto snáh kontrolovať ju". Opúšťajúc centralizované plánovanie povojnových rokov, táto nová stratégia funguje prostredníctvom zástupcov, malých nezávislých výrobných jednotiek, zamestnávajúc kvalifikované pracovné tímy s viac-účelovými nástrojmi, a spoliehajúc sa na relatívne spontánne formy spolupráce s inými podobnými tímami, aby vyhoveli rýchlo sa meniacim požiadavkám trhu pri nízkych nákladoch a vysokej rýchlosti.

...Sociálna a umelecká kritika vykorisťovania a odcudzenia

Luc Boltanski a Eve Chiapello v Le Nouvel Esprit du Capitalisme (1999) prezentujú tézu, že každé obdobie kapitalizmu si musí zdôvodniť svoju iracionálnu potrebu akumulovania aspoň čiastočnou integráciou kritiky predchádzajúcej éry, aby bol systém znovu tolerovateľný - aspoň pre jeho vlastných manažérov. Identifikujú dve hlavné výzvy pre kapitalizmus: kritiku vykorisťovania, ktorú nazývajú "sociálnou kritikou", vytvorenú spravidla hnutiami pracujúcich, a kritiku odcudzenia, ktorú nazývajú "umeleckou kritikou", a ktorá bola väčšinou okrajovou záležitosťou. Boltanski a Chiapello vymenúvajú päť hlavných spoločenských a estetických atrakcií, ktoré umlčali anti-systémovú kritiku 50-tych a 60-tych rokov a viedli k priľnutiu novej pracujúcej triedy k sieťovej organizácii a produkcii.

Poprvé, tlak prísnej, autoratívnej hierarchie je uvoľnený elimináciou zložitého stredného manažmentu Fordistických podnikov a otvorením sa meniacim sa, osobným spojeniam medzi členmi siete. Podruhé, spontánna komunikácia, kreativita a vzťahová plynulosť sú v sieti podporované ako faktory produktivity a motivácie, čím obchádzajú odcudzenie neosobných, racionalizovaných pracovných procedúr. Potretie, rozšírená mobilita je tolerovaná alebo dokonca žiadaná, nástroje sú čoraz viac miniaturizované alebo dokonca čisto mentálne, umožňujúc vykonávať prácu prostredníctvom telekomunikačných kanálov. Poštvrté, štandardizácia produktov, ktorá bola viditeľnou známkou odcudzovania jednotlivca pod režimom masovej produkcie je zmierňovaná konfiguráciou menších výrobných sietí, ktoré produkujú limitované série zákazkových objektov alebo personalizované služby. Popiate, túžba je stimulovaná a nové, rýchlo starnúce produkty sú vytvárané prácou priamo v kultúrnej oblasti, takže zároveň oslovujú požiadavky na význam na strane zamestnancov a spotrebiteľov, a tiež čiastočne riešia problém klesajúceho dopytu po produktoch s dlhou spotrebou produkovaných vo Fordistických továrňach. Boltanski a Chiapello sumarizujú, že takáto sieťová organizácia vracia zamestnancovi, alebo "prozumentovi", to, čo od neho ako komoditu kedysi odkúpila tradičná firma za jeho pracovnú silu.

Flexibilná akumulácia

David Harvey v The Condition of Postmodernity (1990) hovorí, že sa kapitalizmus kvôli zotaveniu sa z prekážok, ktoré priniesli 60-te a 70-roky, musel stať dvojako flexibilným. Jednak musel zaviesť príležitostné pracovné zmluvy a delokalizovať produkčné miesta, aby unikol reguláciám štátu blahobytu, a jednak použiť takýto fragmentovaný výrobný aparát k vytvoreniu dostatočných spotrebiteľských lákadiel a kariérnych stimulov k znovuzískaniu dôvery potenciálne rebelujúcich manažérov a intelektuálnych pracovníkov. Tento pohyb viedol koncom 70-tych rokov k vytvoreniu režimu "flexibilnej akumulácie", ktorej hlavnými znakmi sú geografická rozptýlenosť a globálna koordinácia výroby, just-in-time produkcia a kontajnerové dodávkové systémy, všeobecná akcelerácia spotrebných cyklov, a presun preakumulovaného kapitálu do superrýchlej finančnej sféry.

Pozri tiež

• Yes Men